názory.týždeň
…Banda (nielen slovenskému) folklóru veľmi dobre rozumie a práve preto na ňom dokáže s veľkým citom stavať svoju vlastnú hudbu…
Elevator pitch je niečo ako háčik, ktorý hudobník hodí na promotéra, novinára či vydavateľa počas náhodnej cesty výťahom. Crossroads je hudobná konferencia a showcase festival, Colours je Colours of Ostrava.
„Máme tu veľa popu,” spievajú Home Made Mutant a možno si ani neuvedomujú, akú majú pravdu. Na veľkých festivaloch vystupujú stovky hudobníkov, pričom ďalšie tisíce by na nich vystupovať chceli, no zatiaľ im musia stačiť zhliadnutia na YouTube a lajky na Facebooku.
Ako sa hudobník – spevák, speváčka, kapela – dostane z internetovej peny na nejaké pódium hodné pozornosti? Ako sa jeho tvorba presunie z demokratického, každému otvoreného Soundcloudu na rešpektovaný „boutique” label?
Hostia konferencie a showcase-u Crossroads, ktorý sa už druhýkrát koná pred festivalom Colours of Ostrava, tvrdia, že okrem talentu (ten je vraj takmer vždy nevyhnutný) na to treba poznanie toho, ako hudobný trh funguje (dá sa to naučiť) a komunikačné zručnosti, potrebné na komunikáciu s jeho hýbateľmi (dá sa to nacvičiť).
Zaznieva množstvo užitočných informácií, no ja si stále spomínam na manažéra The Clash a prvej verzie Pink Floyd Petra Jennera, ktorý svojho času (na festivale Waves v Bratislave) hovoril, že netreba pohŕdať žiadnou možnosťou (hrať všade, kde ťa pozvú a aj pre málo divákov hrať naplno) a hlavne: vždy sa treba poďakovať (nielen fanúšikom či promotérovi, ale aj nosičom aparatúry, zvukárovi a ľuďom na bare).
Crossroads sa týka off-mainstreamovej hudobnej scény v troch krajinách: Česku (ide hlavne o Moravu), Poľsku (hlavne Sliezko) a Slovensku. V rámci krátkych podvečerných koncertov sa počas dvoch dní predstaví 13 kapiel z týchto troch krajín. Každá má presne polhodinu na to, aby zaujala hudobných profesionálov a vytvorila si tak príležitosť na prípadný breakthrough na zahraničných pódiách, či aspoň pochvalnú zmienku v zahraničných médiách či „airtime” v špecializovaných programoch európskych rádií.
V minulosti sa tieto veci riešili jednoduchým zasielaním nahrávok (ich výroba však bola oveľa komplikovanejšia a drahšia ako dnes). V súčasnosti je nevyhnutné vidieť kapelu naživo.
Myslím, že zo mňa neprehovorí lokálpatriot, keď poviem, že tri slovenské kapely patrili medzi to úplne najlepšie, čo na Crossroads zaznelo.
Extaticky živý, radostný, hoci nie povrchný, no do pseudointelektuálnych diaľav neulietajúci džez v podaní Talent Transport: je zážitkom počúvať ich, dívať sa na nich. Každý má trochu iný vkus, no toto je džez, ktorý mám rád ja.
Pesničky skupiny Walter Schnitzelson vo worldmusicovsky strihnutom lineupe krásne žiarili. Jozef Rezník má obrovský cit pre melódiu, všetci traja chlapci hrajú s totálnym nasadením. Slovutní sivovlasí kritici aj mladí fokloristi si dupú do rytmu.
Skupina Banda je – aspoň pre mňa – presne tou cestou, ktorou sa dnes k folklóru možno približovať: nie krojované „drevené dediny”, ani násilné fúzie ľudových nápevov s rokenrolom, technom či džezrockom (aj také tu bolo). Banda (nielen slovenskému) folklóru veľmi dobre rozumie a práve preto na ňom dokáže s veľkým citom stavať svoju vlastnú hudbu. Je to vzrušujúca muzika, ktorá sa dotýka archetypálnych hĺbok, no zároveň súvisí s tou najsúčasnejšou prítomnosťou. Podľa mnohých z nás bola práve Banda to najlepšie, čo sme na showcase Crossroads videli a počuli.
Keďže však v záplave novovznikajúcej hudby nejde len o talent, načim spomenúť štyroch ľudí, ktorí pre promovanie slovenskej hudby robia viac než všetky štátne a pološtátne inštitúcie dokopy: Jarka Vlčková, Tibor Holoda, Shina a Dano Salontay. Každý v trochu inej oblasti pomáhajú mladým hudobníkom, často pritom zastupujúc agentov, manažérov či promotérov. Nakoniec, aj tie tri skvelé slovenské kapely tu boli vďaka nim. Keby mala slovenská hudobná scéna ruky a vedela rozprávať, každého/každú z nich by objala a povedala „Ďakujem!”
„Daniel, aký je elevator pitch tvojej kapely Longital,” pýta sa na konferencii Dana Salontaya bývalý riaditeľ festivalu WOMEX Gerald Seligman. Dano hovorí niečo o „wood explosion,” no samého ho to neuspokojuje. Keď o deň neskôr spolu s Geraldom stojíme pod pódiom počas vynikajúceho koncertu Longital, ktorý otváral festival Colours of Ostrava, pýtam sa ho na možný elevator pitch pre Danovu kapelu. „V ich prípade je to nemožné,” hovorí s neskrývaným obdivom. A zbytočné. Hudba je tu. Netreba pitche a háčiky.
Crossroads, Colours, Elevator Pitch
Autor: Juraj Kušnierik
| Tweet |
|